Jozef Ľudovít Holuby - (* 25. 3. 1836 Lubina - + 15. 6. 1923 Pezinok) patrí medzi najvýznamnjšie slovenské vedecké a kultúrne osobnosti. Bol nielen národne uvedomelým človekom a kňazom, ale aj prírodovedcom, historikom, archeológom, spisovateľom a národopiscom. Predovšetkým však bol botanikom svetového mena a jedným z najlepších znalcov slovenskej flóry. Mal blízky vzťah k prírode, pričom si všímal a opisoval nielen rastliny, ale aj ostatnú prírodu a jej krásy, geologické útvary a faunu. J. Ľ. Holuby sa vedeckej a popularizačnej činnosti venoval vyše 70 rokov. Ťažiskom jeho botanickej odbornej práce bola najmä floristika. Publikoval práce týkajúce sa flóry z okolia Bratislavy a svojho pôsobiska. Prispel k poznaniu flóry okolia Pezinka, Tematínskych kopcov a Považského Inovca a významnej prírodnej rezervácie Šúr pri Svätom Jure. Presadil sa aj ako systematik a v Uhorsku bol špecialistom na rod Rubus (ostružina). Prírodovedci pokladajú Jozefa Ľudovíta Holubyho za najlepšieho znalca malín a černíc v celom Uhorsku. Až päťdesiatpäť druhov je označených jeho menom, ako aj ďalších dvadsať iných rastlín. Holuby bol vo svojej dobe najlepším znalcom kveteny Slovenska. Holuby prispieval do päťdesiatich deviatich časopisov a zborníkov, z toho do štyridsiatich ôsmich českých a slovenských, do jedenástich nemeckých a maďarských a uverejnil okolo dvesto päťdesiat článkov a štúdií.
Úryvok z knihy O doháne:
Niektorí miešajú do dohánu usušený kvet zánoviťový (Melilotus officinalis), ktorý čerstvý nevonia, ale suchý má veľmi tuhú a príjemnú vôňu; kedy-tedy vložia do dohánu i bôrku jalovcovú (Juniperus communis). Suchotinári, ktorí by vôbec fajčiť nemali, fajčia list podbielový (Tussilago Farfara); ale nikdy som nepočul, že by to niekomu bolo pľúca zreparovalo a od tuberkulí očistilo. Krásnokvetý, z Carolíny do našich parkov uvedený strom, Bignonia Catalpa L., ktorý naše zimy dobre znáša, nosí po odkvitnutí ako cigary viržinky dlhé, visiace struky (tobolky semenné). Prešporská nádejná mládež menuje tento strom Cigarrenbaumom, a driape sa po ňom za zrelými a už suchými tobolkami, ktoré s chuťou fajčí. Najprímitívnejšie pipasáry robia si naši fajčiari zo suchých halúzok orechových, ktoré majú veľkú „puchu“ s riedkymi a tenkými priehradkami, ktoré sa tenkým prútikom ľahko dajú prepchať: a pipasár je i bez vŕtania diery hotový. Hrubší koniec sa zastrúha, aby dobre pasoval do hrdla fajky, a tenší koniec sa prireže na čutoru: a fajčenie sa môže počať hneď; a taký pipasár nestojí ani haliera, a keď sa ztratí, alebo zlomí, dá sa pri najbližšom orechu hneď nahradiť novým.
Celé dielo O doháne si môžete prečítať tu.