Už niekoľko tisícročí pred začiatkom nášho letopočtu v mnohých krajinách stúpal do neba dym z posvätných ohňov. Paleolitický lovec spozoroval vlastnosti ohňa a vôňu dymu z rozličných druhov dreva a rastlín. Vdychovanie dymu z táborových a obetných ohňov významne ovplyvňovalo náladu účastníkov a preto sa čoskoro dostalo do rúk čarodejníkov, šamanov a kňazov. Prímesi voňavých bylín umocňovali pôžitok vdychovaného dymu a zvlášť ak obsahovali omamné látky privádzali ľudí do stavov podobných extáze. Tak sa dostalo do náboženských obradov už dávno pred začiatkom nášho letopočtu kadidlo – živica niekoľkých druhov stromov rodu Boswelia. Tento zvyk sa udržal pri náboženských obradoch dodnes.
Jedným z najstarších nálezov zariadenia, veľmi podobného fajke, slúžiaceho na vdychovanie dymu – ako sa domnieva jeho nálezca M. M. Rindt (l994) – je z vykopávok na lokalite Bad Abbach v okrese Kelheim severozápadne od Regensburgu. Autor ju datuje do staršej doby bronzovej (asi l500 pred n.l.). Ide o hlinenú hlavičku „fajky“ v rozmeroch 4,5 cm šírky a 3,8 cm výšky, s l,5 cm dlhou zachovanou časťou trúbele, situovanej šikmo nadol. V susedstve fajky sa našli ďalšie hlinené črepy a silexová (pazúriková) hľuza, javiaca známky častého používania. Podľa autora išlo o kresadlo, ktoré sa v bronzovej dobe bežne používalo na zapaľovanie ohňa. Ak sa teda toto zariadenie používalo na „fajčenie“, ide o najstaršiu „fajku“ na území Európy. V tejto dobe bol tabak v Európe ešte neznámy, ako fajčivo prichádza do úvahy iba konope (Cannabis sativa), alebo divý mak (Papaver somniferum). Používanie oboch týchto rastlín ako omamných látok a liečiv je doložené už v neolite.
Staré národy poznali teda už aj subjektívne vdychovanie dymu. Archeológovia popisujú z vykopávok v Mosule z 9. storočia pred n.l. zvláštne hlinené cylindrické artefakty, slúžiace k vdychovaniu dymu z omamných rastlín, ako boli mladé výhonky indických konope, pochádzajúcich z Himalájí. Peržania a Arabi si ich primiešavali aj do jedla. Spôsobovali liečebný, halucinačný a kultový efekt. Tento spôsob „fajčenia“ bol vyhradený najmä kňazom. Podobné inštrumenty pre kultové účely boli nájdené vo vykopávkach v Herkulaneu (l.-2. storočie pred n.l.). Používali sa v chrámoch bohyne Vesty. Vdychoval sa dym levandule, materinej dúšky, tymiánu, papyrusu, ostrice, šáchoru, blenu a durmanu.
Herodotos (484 – 425 pred n.l.) vo svojej knihe „Historiae lib.I.“ píše v súvislosti s výpravou perzského vládcu Kýrosa proti Masagetom, žijúcim na ostrove Araxes v krajine Borysthenes o ich náboženskom rítuse : „Pošpinili si hlavy a potom si ich očistili tak, že medzi tri kolíky naklonené k sebe umiestnili nádobu s rozžeravenými kameňmi. Na ne nasypali semená konope. Vdychovali aromatickú paru a radostne vykrikovali. Tešili sa tomuto parnému kúpeľu a to bol pre nich očistný kúpeľ, pretože sa neumývali vodou“.
Podobne sa vyjadruje o tráckych kmeňoch rímsky zemepisec Pomponius Mela (l. storočie n. l.). Jeho spisy sa často pripisujú gréckemu historikovi a geografovi Plutarchovi (druhá polovica l. storočia n.l.). Vo svojej knihe 26 (Ethika, lat. Moralia) popisuje zvyk barbarov vdychovať dym rastliny, podobnej oreganu. Pravdepodobné je i používanie konope siatej (Cannabis sativa), ktorá má v Oriente obdobu v podobe konope indickej (Cannabis indica) s vyšším obsahom opojných látok. Je to dodnes v Oriente i u nás známy hašiš alebo molak, s podobným, ale slabším účinkom ako ópium.
Rímsky polyhistor Gaius Plinius Secundus (23 – 79 n.l.), ktorý, ako je známe, zahynul pri výbuchu Vezuvu roku 79, vo svojom obsiahlom diele „Naturalis historia“ popisuje liečebný účinok dymu z tlejúcich rastlín zvaných „béchion“ alebo „tussilago“, čo je botanicky známy podbel (Tussilago farfara). Podľa Plínia, ak sa táto rastlina usuší i s koreňmi a ak sa dym z nej vdychuje zvláštnou trubicou, lieči aj tvrdošijný kašeľ. Doporučuje túto procedúru kombinovať vdychovaním dymu zo sušeného hrozna.
V poslednej dobe sa v niektorých zahraničných časopisoch objavili správy, že aj starí Egypťania fajčili, pretože v prachu starých hrobiek sa našli čiastočky tabaku. Tieto správy mali reálny podklad v publikáciách Dr. Svetlany Balabanovej z Ústavu forenznej medicíny v Ulme, ktorá na základe analýz a laboratórnych testov z egyptských múmií (dokonca z múmie Ramsesa II.) určila stopy rastliny, podobnej tabaku, obsahujúcej nikotín. Táto rastlina sa vyskytovala už v predkolumbovskom veku v Ázii, v Európe i v Afrike. Neznamená to že ju fajčili, ale vieme, že starí Egypťania ako aj iné staroveké národy poznali a užívali drogy. Tabak jednoznačne pochádza z Ameriky. Niektorí odborníci na základe týchto faktov vypracovali názor, že už v staroveku existovali styky medzi Európou, Afrikou a Amerikou. Väčšina vedcov sa však domnieva, že čiastočky tabaku sa do múmií a do hrobov dostali sekundárne, pretože vykrádači hrobov ako aj archeológovia boli tuhí fajčiari.
U Indiánov v Mexiku na očistenie tela i duše oddávna používali kamenné kadidlo s niekoľkými navŕtanými dierami, do ktorých dávali vysušené voňavé byliny. Po ich zapálení husto dymili a šaman obchádzajúc osobu vravel rôzne zaklínacie slová.
Archeologické nálezy predmetov podobných fajkám sa našli vo vykopávkach v oblastiach obývaných starými Keltmi a v krajinách okupovaných Rimanmi. Boli zhotovené z hliny, železa i z bronzu. Z toho niektorí usudzovali, že i Kelti a Rimania fajčili. Podľa súčasných vedeckých poznatkov však tieto predmety slúžili k liečebným účelom, čo bolo rozšírené zvlášť v rímskych vojenských táboroch, tak, ako sa o tom zmieňuje Plínius. Mnohé z týchto nálezov boli falzifikáty alebo fajky z mladšieho obdobia.
Fajčenie ani tabak u nás v staroveku ani v stredoveku nebolo známe. Nevedeli o ňom ani starí Slovania. Musíme sa teda žiaľbohu zriecť idylických obrázkov starého kráľa Svätopluka, sediaceho na svojom tróne, pravou rukou opierajúc sa o meč a v ľavej ruke držiaceho mohutnú, bohato vyrezávanú fajku, ako prijíma poslov cudzích národov. Večná škoda.
Skutočné fajky z predhistorických dôb sa našli v Severnej Amerike vo vykopávkach zo starých mohýl. Františkánsky mních Bernardino Sahagún ich popisuje z oblastí Missisipi. Delaware, Missouri a Ohia, ako aj z Mexika. Spomína aj vyrezávané fajky Aztékov s dlhými rákosovými trúbelami z ostrova Guanahani.
Fajčenie bolo rozšírené v predkolumbovskom veku – v 3. a 4. storočí pred n.l. medzi sibírskymi Eskimákmi a v Číne , kde sa fajčili makovice. Niektorí odborníci sa domnievajú, že hoci sa nefajčil tabak, fajčenie sa práve odtiaľto rozšírilo k americkým Indiánom. Aj tí fajčili spočiatku rôznu zmes bylín, a verili, že fajka je dar Veľkého Ducha, ktorú im ponúkol ako prostredníka medzi ním a ľuďmi v dôsledku jej opojného účinku. Z majskej svätyne v Palenque v Mexiku pochádza kamenný reliéf zo 6. storočia, zobrazujúci mayského kňaza fajčiaceho akúsi navonok sa rozširujúcu trúbelu. Iný reliéf zobrazuje boha slnka, držiaceho v ruke dymiacu fajku (alebo zvitok tabaku či vonných bylín). Keď bol „zlatý vek“ Májov v rokoch 470 – 620 n. l. prerušený živelnými pohromami a zemetrasením, migrovali do oblasti polostrova Yucatan, do Tabasca, Chiapasu a na územie dnešného Hondurasu a Guatemaly. Tieto oblasti sú pravlasťou paradajok, zemiakov a im príbuzného tabaku. Zvitok tabaku, alebo primitívna cigara alebo fajka sa v mayskom jazyku nazýva „vec, ktorá má dobrú chuť“. Od starých Mayov sa údajne naučili fajčiť aj Indiáni kmeňa Nahua. Kapitán John Smith v roku l607 už našiel u floridských Indiánov fajky z hliny, serpentínu, steatitu a katlinitu – takzvané kalumety. V Kanade zaznamenal guvernér francúzskych kolónií v roku l645, že fajka sa stala pre Indiánov symbolom vojny a mieru. To sa už dávno dovážali fajky aj do Európy.