Pravlasťou porcelánu je Čína. Vynálezcom európskeho tvrdého porcelánu je Johann Friedrich Böttger, lekárnik a alchymista saského princa Augusta. V prvých obdobiach bola výroba porcelánu prísne stráženým tajomstvom dielne v Meissene (Míšni) pri Drážďanoch. V Böttgerových časoch (l7l0 – l7l8) sa tu vyrábal načervenalý porcelán, neskôr, v rokoch l7l9 až l731 výrobcovia dospeli k bielemu odtieňu. Produkcia sa temer úplne špecializovala na kópie čínskeho figurálneho a spotrebného porcelánu. Napriek prísne stráženému tajomstvu sa výroba porcelánu čoskoro rozšírila do Viedne , do Benátok, do Ruska a do Francúzska (známy „sevrésky“porcelán od roku l768). Anglicko začalo s produkciou porcelánu už v roku l745. V Čechách sa začal vyrábať porcelán od roku l792 v Slavkove.

Prvé porcelánové fajky pochádzajú z Meissenu od Johanna Gottlieba Ehdera. Prvé porcelánky sa podobali na hlinené fajky, ale boli od začiatku dvojdielne. V Nemecku sa ich výroba veľmi rýchlo rozšírila (Nymphenburg, Frankenthal,Fulda, Berlín). Z prvých dôb výroby porcelániek je známa hlavne manufaktúra Volkstedt v Durynsku z roku l76l. Tu vyrábané fajky boli dvojdielne, bielo glazované a veľmi striedmo dekorované. V Rakúsku sa začalo s výrobou porcelániek v Linzi a v Sankt Pölten. Do našich území prenikla výroba porcelániek koncom l8. storočia do prostredia habánskej majoliky v Holíči.

Okrem fajok sa výrobne často špecializovali aj na výrobu ďalšieho fajkárskeho náčinia, hlavne nádob na tabak. Experimentovalo sa s rôznymi výrobkami, tak napríklad v roku l765 ponúkala kráľovská porcelánová manufaktúra (KPM) napchávač (ťapťátko) vo forme ženskej nohy za jeden toliar. Nemeckí výrobcovia sa proti rozmachu výroby porcelániek v iných zemiach účinne bránili. V roku l765 vyšiel pruský reskript, ktorý zakazoval dovoz cudzích porcelánových fajok do Nemecka.

Oválna, bielo alebo krémovo glazovaná hlavička porcelánovej fajky sa výborne hodila k aplikácii dekoru najrôznejších tvarov a foriem. Zatiaľ čo sa meissenské fajky narodili v rokokovej perióde, najväčšie rozšírenie zaznamenali v dobách biedermayeru. Rozvinul sa turizmus, mešťania objavili vidiek, jazerá a hory. Tak, ako sa predtým prinášali z ciest pohľadnice a obrazy, donášali a kupovali sa teraz miniatúry, porcelánové suveníry a hlavičky fajok. Podarovanie fajky sa stalo všeobecným zvykom. Porcelánky s osobným venovaním, z priateľstva, z lásky, i k výročiam sa stali bežným prejavom. Po vynáleze odtlačkov (dovtedy sa obrazy i texty maľovali ručne) sa práca zjednodušila a zlacnila. Hoci meissenská škola ručného dekóru bola na vysokej úrovni, bolo možné pristúpiť k sériovej výrobe. Čoskoro patrilo k bontónu, aby každý stav mal vlastný typ porcelánovej fajky s príslušným dekórom. Odborníci vypracovali niekoľko klasifikácií porcelániek podľa tematiky dekóru. Hlavné tematické skupiny boli :

1.  Fajky s portrétmi významných osobností, politikov a štátnikov.
2.  Fajky s miniatúrami obrazov známych maliarov.
3.  Fajky s militaristickým a patriotickým motívom, s označením jednotky, regimentu, klubu veteránov i s portrétom majiteľa
4.  Dlhé študentské fajky s univerzitnými scénami, zobrazením duelov, odznakmi študentských bratstiev a Burschenschaftov,
5.  Fajky so športovými scénami,
6.  Fajky s religióznymi námetmi a biblickými scénami,
7.  Fajky s mytologickými námetmi,
8.  Fajky s rodinnými a anekdotickými scénami. Obľúbené boli hlavne anekdotické obrázky a karikatúry mníchovského maliara Franza Defreggera.
9.  Fajky s príležitostnými motívmi, remeslami, spolkovými motívmi.
10.  Suvenírové fajky s obrazmi krajín, jazier, hradov, miest, hotelov atď.
11.  Fajky s rastlinným, zvieracím, vtáčím, ovocným a i. dekórom.
12.  Fajky s japonskými a čínskymi motívmi.

Okrem toho sa vyskytli aj fajky s erotickými motívmi a scénami, pravda, v tejto dobe prísneho puritanizmu bez označenia výrobcov. Rozšírené boli hlavne vo Francúzsku, odkiaľ si ich turisti radi prinášali. Napríklad u lesníkov boli obľúbené fajky s obrazom pekných žien s nápisom :“ Poľovníkova najmilšia lovná zver“ atď. K fajke patrila drevená trúbela s kosteným náustkom, často zdobená šnúrami, strapcami alebo stužkami a rohovinou. Časť trúbele bývala aj z ohybného materiálu. Dĺžka trúbele bola tiež rôzna, podľa stavu majiteľa. Vojenské porcelánky mali krátku trúbelu, dĺžka trúbele fajok stredného stavu sa pohybovala medzi 30 – 40 cm. Ešte dlhšie boli študentské fajky, trúbele fajok vojenských veteránov dosahovali až l,5 m. Porcelánky sa všeobecne opatrovali kovovým víečkom, ktoré malo tiež dekoratívnu funkciu – napríklad ako čiapka na fajke namaľovaného portrétu a i. Známe boli aj fajky, vyjadrujúce politické zmýšľanie majiteľa.

Pri masovej výrobe porcelániek dochádzalo aj k výrobe najrôznejších kuriozít, napríklad u istého druhu holandských fajok dym prechádzal cez nádobku naplnenú vínom, aby sa zmiernila ostrosť dymu.

Fajčenie porcelánok bolo viac utrpením než pôžitku s fajčenia. Porcelán je nepriedušný, rýchlo nasiakne splodinami fajčenia a zosmradne, naviac páli v ruke. Sprvu sa tomuto neduhu čelilo predlžovaním trúbele, neskôr došlo k vynálezu takzvaného šťavníku (mokváčku), takže sa porcelánová fajka stala trojdielnou. Za vynálezcu šťavníka sa všeobecne považuje viedenský lekár Vikarius. Fajčiar musel fajčiť veľmi pomaly a robiť len malé, temer nebadateľné ťahy, iba asi 4 alebo 5 za minútu. Potom však fajka často vyhasla a musela sa znovu zapaľovať horiacimi drievkami alebo zvinutým papierom , takzvaným „fidibusom“.

V dôsledku nadmerného predlžovania trúbele až na zem vznikalo riziko poškodenia a rozbitia fajky. Tomu sa čelilo najprv zosilneniu fajky na báze hlavičky, neskôr hrebeňovitou obrubou. Takéto fajky sa nazývajú podľa miesta vzniku svojho charakteristického tvaru „Ulmovky“.Za ich pôvodcu sa označuje Johann Leibinger z Ulmu. Neskôr tento tvar prevzala aj časť penových – méršaumových a drevených fajok.

Porcelánové fajky sa vyrábajú až do našich čias. Sú určené hlavne pre zberateľov a k výzdobe chalúp a chát v rustikálnom slohu. Na fajčenie sa príliš nehodia.